• Ľubomíra Fehérová

Je ťažké byť trpezlivý aj mimo karantény

Obdobie po vypuknutí pandémie COVID-19, ktoré teraz prežívame, nás učí trpezlivosti. Neraz si musíme vymýšľať nové aktivity, aby sme zamestnali myseľ a aby nám rýchlejšie uplynul čas, ktorý trávime v karanténe. Jednou z možností je čítať knihy. Tá, ktorá sa mi nedávno dostala do rúk, ma prinútila pozastaviť sa nad tým, do akej miery je toto čakanie na návrat k normálnemu životu zdrvujúce, a či nie je šanca, že nás niečomu aj naučí. Vďaka karanténe, ale aj cez spisovateľa Samuela Becketta a jeho Čakanie na Godota som objavila nový rozmer slova trpezlivosť.


Keď som pozorovala jeho postavy z Godota, Vladimíra a Estragona, vravela som si, že je skutočne málo pravdepodobné, aby niekto neúnavne čakal na niečo, čo ani nepozná. Tieto dve postavy stále čakali na pána Godota, no nevedeli, kto to v skutočnosti je, čo pre nich predstavuje a akým spôsobom im môže vstúpiť do života a zmeniť ho. To bol prvý moment, ktorý nebol síce absurdný a scestný, no nebol ani celkom pochopený. Takýchto momentov som v knihe hľadala viac, pretože dielo nesie znaky absurdnej drámy a nesie aj znaky existencializmu. Absurditu tu pozorujem napríklad už pri samotných replikách. Partneri sa v dialógu nepočúvajú. Nepamätajú si predošlé otázky, tému, ani to, čo povedali oni sami. Ale nie je tu prítomná len v komunikačnej rovine, ale aj v performatívnej: „Estragon sa vráti doprostred javiska, hľadí dozadu.“ V divadle pritom nie je prípustné, aby bol herec otočený dozadu ̶ herec, prirodzene, hrá otočený smerom k hľadisku. No a v neposlednom rade absurditu navodzujú aj rekvizity. O tých, ale aj o inom, si povieme viac vo videu pod článkom.

Etymológia mien postáv naznačuje, že pocity úzkosti a osamelosti, ktoré zasahovali postavy, sa netýkali len 1 krajiny – depresia a strata životného elánu bola celosvetová. Vladimír je ruské meno. Pozzo bol zrejme Talian. A meno Lucky odkazuje na angloamerické prostredie. Tento mix mien zároveň podporuje myšlienku priestorovej neurčitosti.


V diele sú aj mytologické odkazy a prepojenia s kresťanstvom. Spomínajú sa mená ako Kain a Ábel a postavy miestami zúfalo kričia smerom na oblohu a prosia Boha o pomoc. Ale povaha diela je ovplyvnená aj mytológiou, napríklad v Pozzovej replike, v ktorej prirovnáva Luckyho k Atlasovi. Atlas niesol nebeskú klenbu, ale táto ťarcha mala aspoň nejaký dôvod – išlo o trest za vzoprenie sa bohom. Lucky nosieva kufor zbytočne. Kufor sa v tomto diele dá interpretovať asi aj ako symbol utrpenia, ale je to neopodstatnené, zbytočné a absurdné utrpenie. Nik nevie povedať, prečo ten kufor nosieva. O Atlasovi Pozzo tvrdil, že bol synom Jupitera. Jupiter je pritom starorímsky boh a Atlas pochádza z gréckej mytológie, čiže autor cez postavu Pozza čitateľa cielene zavádza. Pozzo je iniciátorom mnohých filozofických úvah, je v diele najväčším mysliteľom, nastoľuje morálne otázky.


Postavy si čakanie snažia krátiť aspoň rozhovorom, no nie sú schopní ho riadne viesť. Okrem toho, že sa navzájom nepočúvajú, ich dialógy sa vyznačujú fragmentárnosťou a témy sú radené asociatívne, na princípe juxtapozície, teda jedna za druhou bez zdanlivej súvislosti. Účastníci komunikácie často vyťahujú námety do debaty z prúdu svojho vedomia, a to je na papieri rozpoznateľné niekedy aj vďaka tomu, že v nich absentuje interpunkcia.

Všetky tieto podmienky postavám čakanie značne znepríjemňujú. Napriek tomu, že sú postavy slobodné a môžu sa voľne pohybovať, nevedia sa pohnúť z miesta, na ktorom sa stále stretávajú a nevedia sa zbaviť pocitu smútku a dezilúzie, ktorý preniká všetkými dialógmi, čo vyúsťuje do hraničných situácií. V takýchto situáciách majú postavy často samovražedné sklony. Chcú sa obesiť na strome alebo kričia v zúfalstve. Godot, ktorý môže kedykoľvek prísť, je jedinou vecou alebo osobou, ktorá ich drží pri živote. Píšem vecou alebo osobou, pretože Godot je v skutočnosti symbol, a v mojom ponímaní je to symbol zmyslu života. A napriek tomu, že Godot neprichádza, v diele je niekoľko málo dvojzmyselných replík, ktoré vlievajú do postáv novú nádej: „...Povedzme, že teraz odídete, hoci je ešte deň, pretože napriek všetkému je ešte svetlo...“ Hoci sa nedá hovoriť o vyslovene prekypujúcom optimizme, jedno z posolstiev, ktoré nám Beckett zanechal do dnešných dní, je aj o tom, že vydržať je vždy viac než vzdať sa. Takýchto myšlienok dnes potrebujeme čoraz viac a je preto milým prekvapením, keď ich nachádzame aj v podobe odkazov z minulosti.

3 views

Odoberajte náš newsletter

  • White Facebook Icon

© 2023 Časopis Univerzál

This site was designed with the
.com
website builder. Create your website today.
Start Now